smerovanie Slovenska

Sto rokov v živote človeka alebo inštitúcie môže byť to najveľkolepejšie jubileum, lebo dvesto rokov sa už bežne človek nedožije.

Je teda čo oslavovať. Úvodom treba povedať, že sme vďační, že rozhlas vôbec máme; bez neho by nám bolo občas smutno …

Oceňujem rôznorodosť žánrov i okruhov v snahe vyjsť v ústrety čo najširšiemu spektru poslucháčov.

Nedávno sme s priateľmi o tomto médiu debatovali a dovolím si zhrnúť niekoľko záverov z tejto debaty.

Moje osobne najväčšie sklamanie v ostatných rokoch je Prvý okruh, ktorý sa silou-mocou snaží „vyrovnať“ komerčným rozhlasovým staniciam pre výrazne mladších alebo nenáročnejších poslucháčov. Úvodzovky sú použité preto, lebo by to malo byť naopak: všetko ostatné by malo byť kvalitatívne pod úrovňou verejno-právneho média. A zatiaľ tomu tak aj chvala Bohu je! Tým „vyrovnávaním“ myslím spôsob moderovania, kedy moderátori trepú dve-na-tri, do štúdia posadili dvoch, ktorí sa doťahujú ako Maťko a Kubko – presne podľa vzoru jú-es-ej a iných našich žiarivých vzorov na Západe.

Výsledkom je kĺzanie po povrchu, lacné vtipkovanie a niekedy až nevhodné „bonmoty“. Nie som apriori proti takémuto štýlu vysielania, ale celý deň? Ešteže po 20-tej hodine témy zvážnejú. Vtedy je tento okruh najpočúvateľnejší.

K obsahu spravodajstva a úrovni žurnalistiky asi toľko, automatické preberanie hodnotení a konštatovaní zo zahraničných zdrojov – samozrejme, len tých „nezávadných“, úplná absencia vlastných myšlienok a vlastne len reprodukovanie cudzích. Chýba vyváženosť a nestrannosť. A v tejto situácii Európska komisia konštatuje, že je u nás „ohrozená sloboda tlače“. Kým? Podľa mňa samotnými novinármi.

My starší si pamätáme kontaktné relácie nielen zo socializmu, ale najmä z deväťdesiatych rokov, kedy sa stavidlá režimovej cenzúry úplne povolili a v rámci demokracie mohli v éteri zaznieť veci, ktoré by dnes neprešli.

Toto kritizoval aj môj známy. Voľačo hľadal, nejakú reláciu a absolútne žiadna šanca spýtať sa cez nejaký info-email, kde by to mohol nájsť. Žiadna spätná väzba od poslucháčov, či sa im vysielané páči alebo nie, rozhlas nestojí ani o kritiku, ani o návrhy a zrejme ani o pochvalu nie.

Len jednostranný prúd propagandy. To sú slová tohto poslucháča, ktorý sa nenakontaktoval a podľa všetkého zistil, že aj na sťažnosti existuje jediná adresa: Mediálna rada.

Aby som bola objektívna, Regina má krásnu kontaktnú reláciu: Hráme jubilantom. Neškodné pozdravy deduškom a babičkám od vnukov, pravnúčikov a susedov.

Jediné, čo redakciu verejno-právneho média „zaujíma“, je to, čo ste mali na obed, aký je váš obľúbený šport a kam sa chystáte na dovolenku …

Ja som v poslednom čase náhodou preladila na Reginu a niekoľko dní tam zostala, lebo tu ešte čítači správ zvládnu prečítať vetu bez zakopnutia, nekokcú ani elévi v dopravných správach – lebo ich nevysielajú ! A absentujú reklamy. Ako je vôbec možné, že na Prvom okruhu ich je toľko?

No ale dnes ma predsa zarazila aj Regina – Západ. Vo večernom rozhovore s ORL-lekárkou Barborou Uhliarovou z Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici sa to len tak hemžilo „duchaplnosťami“ zo strany redaktorky: „Také pekné mladé žieňa…“, lichotila hosťke „prečo ste si nezvolili odbor pediatrie? Človek by to pri mladej žene automaticky očakával…“ Kriste Pane. Takže všetci ušní lekári sú starí páprdovia, príp. povýšeneckí chlapi? Lebo tak to pani redaktorke vychádza. Našťastie, šikovná lekárka mala aj jazykovo-štylistický prejav na vyššej úrovni než redaktorka a vedela vždy pohotovo, múdro a primerane zareagovať bez toho, aby strápnila svoj proťajšok. Tá navyše šermuje slovami a spojeniami ako niekto, kto celkom neovláda ich pravý význam. Akoby si pokladala za povinnosť poprekladať svoju reč kalkami z angličtiny a češtiny, ale napr. vo vete „Ja by som vás na „prvú dobrú“ tipovala na detskú lekárku jej to celkom nevyšlo. „Na prvú dobrú“ (prevzaté z filmu) znamená spontánne sa trafiť do režisérovej predstavy, kedy zoberie prvú klapku a nemusí sa to donekonečna skúšať. Lenže ona so svojou „pediatričkou“ netrafila !!!

Mimochodom, náhoda ma pred týždňom zaviala k ušnej lekárke, ktorá bola neskutočne milá a príjemná, ako ju aj vychvaľovali na internete jej pacienti. Takže som rada, že všetky milé lekárky nejdú liečiť detičky, ale zopár sa ich ujde aj nám, dospelým! Lebo tých arogantných sme si užili dosť …

Iná pani redaktorka dnes spovedala Riša Autnera. Zachytila som to vo chvíli, kedy namietla, že jeho hudba je melancholická a smutná ! Panebože, vďaka za to! Nemusia byť všetky skladby um-ca-ca a „hi baby“…. anglické vyprázdnené texty sú chudobné duchom, o ničom. Myslím, že ani hudobná „tvorba“ takých hviezd, ako sú Taylor Smith alebo Katie Perry nestojí za fajku močky. Slovanské národy, ale iste aj Francúzi so zádumčivými šansónmi ponúkajú čosi odlišné, ale vo verejno-právnom médiu sa na to pozerá „cez prsty“. Neviem, či sa Rišo Autner jej nátlaku tak naľakal, ale úplne jej „sadol do noty“. Najskôr povedal, že aj jemu to poslucháči hovoria, že akosi príliš „filozofuje“ a jeho piesne sú zádumčivé. Ale nie, nie, to je len falošný dojem! On vôbec nie je filozof, o piesňach nepremýšľa, spieva, čo mu slina donesie na jazyk a v piesni, kde tematizuje Exupéryho, prosím nič nehľadajte! Žiadnu náplň, ani odkazy, nedajbože myšlienku …. kam sme sa to dostali?? Sme spoločnosť, kde premýšľať (verejne) je hanba, stigma, za čo sa treba ospravedlniť. Za to, že poslucháča núti text piesne premýšľať, nie je to nejaký vyprázdnený pokrik … ale veď to nie je len handicap! To je doslova nebezpečné! Nebezpečné pre systém. Ľudia si začnú klásť otázky a spochybňovať režim, či je ten najlepší z možných, či neexistuje alternatíva … no kto by to potreboval? Dnešná generácia – mnohí – netušia, kto boli Majakovskij, Serge Braque, Vladimír Vysockij, Marlene Dietrich alebo Édith Piaf. Či dokonca Karel Kryl. Jarek Nohavica je tiež len akási vykopávka z minulého storočia …

Neviem, ako skončiť, tak to zakončím jedným číslom: 20 %. Toľko ľudí na Slovensku rozhlasu verí. Aby sme boli spravodliví, týka sa to asi všetkých main streamových médií, nielen rozhlasu. Ešte pred 20 rokmi to bolo takmer, alebo dokonca 83%!!!!, čo ďaleko predstihovalo dôveryhodnosť akéhokoľvek politika, inštitúcie alebo vlády ako celku. Dôvod na zamyslenie. Aj toto číslo hovorí o úpadku rozhlasového média, jeho kvality a dôveryhodnosti.

Malá poznámočka k pravopisu: „s“ v slove slovenský nie je veľké, lebo v súčasnosti to už nie je názov. Alebo hej? Poučte ma. A prečo mi podčiarklo „slovanské„, také národy neexistujú?